Rozhovor s autorkou Príbehov jedného kráľovstva Paulou Zelenayovou.
Paula Zelenayová pochádza z krásneho hornatého prostredia Popradu – Veľkej, kde vyrastala spolu so svojimi dvomi staršími sestrami. Najväčší vplyv v jej duchovnom živote mali saleziáni, ktorí ju okrem iného naučili, že máme milujúceho nebeského Otca. Už päť rokov žije so svojím manželom Tomášom v Piešťanoch. Začiatkom novembra sa stala trojnásobnou mamičkou a spolu s Tomášom, tak ako z rozprávky, vychovávajú tri “kráľovské” dcéry Ráchel, Sáru a Rút. Pred tým, než sa stala mamou na plný úväzok, vyštudovala psychológiu najprv v Nitre, neskôr v Bratislave, pričom sa zamerala konkrétne na detskú psychológiu. Pretože je autorkou a srdcom celého projektu Príbehy jedného kráľovstva, rozhodli sme sa pre krátky rozhovor s ňou, aby ste ju aj vy mohli lepšie spoznať 🙂.
TY
Ak by si sa mala ty sama opísať tromi slovami, aké by to boli?
Srdečná, počúvajúca, tvorivá.
Aká je tvoja najmilšia spomienka z detstva?
Moje narodeniny boli vždy výnimočný deň. Sme veľmi družná rodina a na každej oslave je nás veľa. Spomínam si na oslavu mojich štvrtých narodenín, keď som dostala dvojposchodovú tortu plnú figúrok z kinder vajíčok. Bola som nesmierne šťastná ja, aj všetci okolo mňa.
Mnohí ľudia ťa poznajú ako Paulu, avšak tvoje oficiálne meno je Pavlína. Ako to teda je?
Mám rada, keď ma volajú Paula 🙂. Ak si môžem vybrať, tak som radšej, keď mi ľudia hovoria Paula. S tým menom je to celkom úsmevná príhoda. V deň, keď mi ho zapisovali tak na matrike pracovala pani, ktorá bola českej národnosti a tak mi meno zapísala ako Pavlína. Tvrdila, že meno Paula sa na Slovensku zapísať nedá. A už vôbec nie s písmenom “u” v strede mena 🤭.
Čo ťa zaručene vždy rozosmeje?
Nenapadá mi nič konkrétne. Rada sa zasmejem na mnohých veciach.
Keďže pochádzaš z Popradu, naše veľhory si mala za oknami a veľa svojho detstva/dospievania si v nich aj strávila, aký máš turistický/cestovateľský sen?
Turistický slovenský sen je Gerlach. Cestovateľský sen sú Filipíny.
VIERA
Čo pre teba znamená, mať živý vzťah s Bohom?
Každodennosť mojich príhovorov Bohu, myšlienok na Boha, mojej vďaky, môjho volania, mojich povzdychov, môjho zastavenia sa, môjho počúvania.
Vyrastala si v kresťanskej rodine, takže vieru ti odovzdali tvoji rodičia. Aká životná udalosť/skúsenosť/okamih bol pre tvoj živý vzťah s Bohom dôležitý a prečo?
Našu farnosť majú v správe saleziáni dona Bosca, ktorí vytvárali mnoho podnetov na to, aby už deti mohli byť včlenené do farskej rodiny a aby bol život s Bohom prirodzenou súčasťou života. Takto podchytená som vyrastala od detstva. Saleziáni nám venovali veľa času, prinášali nám mnohé podnety, aby sme sami budovali svoj vzťah s Bohom a ja som po tom túžila. Viedli nás k viacerým pilierom duchovného života – pravidelnosť modlitby, Eucharistia, spovedník, prípadne duchovný vodca, mesačné duchovné obnovy, čítanie Božieho slova a pod. Jeden z intenzívnych momentov života s Bohom som prežila v mojich trinástich rokoch počas evanjelizačnej konferencie Oheň v Prešove, kde počas adorácie, ktorú viedlo spoločenstvo Rieka života, som si prvýkrát uvedomila ako hlboko sa môže Boh dotknúť srdca človeka. Tento okamih je pre mňa dodnes veľmi pamätný. A to som nevedela, že je to len pokračovanie toho, čo už Boh vo mne konal a čo ešte konať bude.
Ako a kedy sa najradšej modlíš?
Pri deťoch sa forma modlitby veľmi zmenila, najmä ubudlo príležitostí na ticho a rozjímanie v tichu. Ale moja obľúbená forma modlitby je spievať Bohu o všetkom možnom, čo sa deje v mojom vnútri. A to sa dá aj popri deťoch.
Ako zapájaš deti do modlitby a do prežívania viery už od detstva?
Keď sa modlím spevom, deti sú pri mne. Každá z nich už prakticky od počatia 🙂. Občas sa zapoja, občas niečo zaspievajú aj ony. Veľmi rady čítajú knihy a čítame aj o Bohu, biblické príbehy a pod. Večer sa modlíme spolu ako rodina. Sem-tam tvoríme niečo z biblických príbehov atď. To všetko sú podnety aj pre Neho. A keďže ako každé dieťa, aj tie naše sú zvedavé a rady objavujú. Na základe týchto podnetov prichádzajú ich otázky, ich skúsenosť. A myslím, že túto každodennosť života s Bohom vnímajú ako prirodzenú súčasť našich životov.
Vnímaš špeciálne niekoho zo svätých, že ťa sprevádza životom alebo ochraňuje?
Áno, mám svojho obľúbenca. A asi neprekvapím, keď poviem, že je to don Bosco 🙂.
PROJEKTY
Prezradíš, aké smelé plány ešte máš ohľadom kresťanskej detskej tvorby? Na čo sa môžeme tešiť?
Túžim, aby Príbehy jedného kráľovstva boli platformou pre rôzne materiály detskej služby, či už v rodine alebo v spoločenstvách. Teraz vydávame album na počúvanie biblických príbehov, túžim ku každému príbehu predstaviť tvorivý list a pracovný list. Tiež prispievať s rôznymi nápadmi pre tvorbu s deťmi. Potenciál je veľký. Veľkou túžbou je aj bábkové divadlo pre deti. A taktiež zdieľanie medzi rodičmi, pracovníkmi s deťmi v spoločenstvách a pod.
Predtým, než si sa začala venovať tvorbe projektu Príbehy jedného kráľovstva, si pôsobila pod značkou Amabilis, v rámci ktorej si sa venovala svadobnej výzdobe, požičiavaniu svadobnej výzdoby alebo vitiu sezónnych vencov. Čo ťa inšpirovalo k práci s kvetmi a prečo si túto oblasť tak trochu zanechala a preladila sa na tvorbu pre deti?
Cez kvety a hudbu sa Boh veľmi zaujímavým spôsobom prihovára môjmu vnútru. Oživuje ma to. Najlepšie by som to prirovnala k pradeniu mačky alebo k pocitu nasýteného dieťaťa v matkinom náručí. Videla som, že venovať sa svadobnej výzdobe popri deťoch je náročné, hoci ma to veľmi baví. Tvorba pre deti nikdy nebola mojím úmyslom. Príbehy a všetky piesne vnímam ako dar od Pána Boha. Ja som len súhlasila 🙂.
Ako si už v predchádzajúcom článku uviedla, v začiatkoch projektu Príbehov ťa podporil najmä tvoj manžel Tomáš, ale aj blízki priatelia. Čo by si odkázala/poradila ľuďom, ktorí majú túžbu priniesť niečo svetu, ale nemajú podporu okolia alebo si neveria?
Odkázala by som im odvahu! Verím, že je ťažké “ísť s kožou na trh”, ale veď sto ľudí, sto chutí. Takže každému sa páči niečo iné a práve jeho/jej nápad môže zaujať určitú skupinu ľudí. Mám rada na nás ľuďoch to, že sme rôzni, máme rôzny vkus, máme odlišné názory, preferencie. Presne tak to vnímam aj v Príbehoch jedného kráľovstva. Určite sa to nebude páčiť všetkým a tak je to aj správne. Nemôže sa každému páčiť všetko rovnako. Takže moja rada znie, dať čas svojmu nápadu, robiť ho najlepšie ako sa dá. A po čase zhodnotiť plusy, mínusy a ďalšie kroky napredovania.
Chcem niečo robiť, čo je úplne prvý krok?
Mať nápad a zrealizovať ho, otestovať ho na blízkom okolí a zhodnotiť, či je už pripravený.
Už čoskoro sa môžete tešiť na ďalší článok na našom blogu, v ktorom vyspovedá naša Maťka talentovanú ilustrátorku Príbehov Dominiku Farkašovú.
Chceme písať o tom, čo vás zaujíma. Ak máte nejakú otázku alebo chcete mať zákulisné informácie z prvej ruky, napíšte nám svoje podnety na email pribehyjednehokralovstva@gmail.com. Radi budeme tvoriť obsah blogu spolu s vami.
